Rozmýšľala som nad tým, či to, čodotyčné osoby pokladali za nešťastie, ním aj naozaj bolo. Nevytvárame siniekedy problémy sami? Nie je to len o tom, že berieme život a vypovedanévety príliš vážne, že si všetko berieme priveľmi k srdcu, alebo, že sa navšetko pozeráme z tej temnej strany a tak namiesto krásy vidíme všadelen temno, iba všetko negatívne?
Veď aj ja mám pár dôvodov byťnešťastná, ale nie som. Pred vyše mesiacom mi ukradli mobil a musela somsi za všetky moje úspory, čo som si šetrila niekoľko rokov kúpiť nový. Hneďprvý deň prázdnin som zostala dve hodiny uväznená na záchode a na ďalší deňmi z vrecka vypadli moje posledné úspory, ktoré som si zarobila na brigáde. A bola som z tohonešťastná? Nie.
A ohľadom zlomených sŕdc, aj ja bysom ho mohla mať, veď nemám nič vyhrané, tiež nemám všetko ideálne. Síce mi je z tohoniekedy smutno, no prekonám sa a usmievam sa na celý svet znova.
Hlavou mi preletela rečnícka otázka:Som dieťa šťasteny, alebo sa viem „iba“ zo života tešiť?
Povedala by som, že aj jedno aj druhé.Dostala som do vienka veľa šťastia. Medzi hlavné dary patrí, že som sa narodilado rodiny, kde ma majú naozaj veľmi radi. Dostávam veľa lásky, veľmi veľa láskya porozumenia a mám aj celkom znesiteľnú povahu, človek sa mi dostane ľahkopod kožu (niekedy až príliš jednoducho). Taktiež je pravda, že som dostala odPána Boha zdravie, nič ma nebolí. Dostala som vlastne tie základné 4 dary doživota: zdravie, šťastie, lásku a Božie požehnanie...J
No myslím si, že som nedostala žiadenvýrazný talent, viem možno trošku spievať, milujem tanec (na ktorý som však úplnédrevo), no nehrám na žiaden hudobný nástroj, neovládam žiadnu vec/ aktivitu,ktorá by bola niečím výnimočná, nie som v ničom nejako úspešná a predsasom šťastná, lebo sa viem na mnohé veci pozerať z tej pozitívnejšej strany.Som totiž nenapraviteľná optimistkaJ (aj keď sato možno podľa niektorých mojich slov nezdá...)
A je to tak dobre, možno viackonám srdcom ako rozumom, možno priveľa snívam, príliš sa vznášam v oblakocha moje sny sa mi neplnia, ale vytvorím si ďalšie, možno trošku bližšie k realitea získavam ďalšiu nádej na prežitie najbližšieho dňa ... týždňa ...mesiaca.
Priala by som takú rodinnú pohodu a porozumenieako mám ja všetkým ľuďom na svete, aby príslovie „Všade dobre, doma najlepšie“nebola len vetička do vetra, ale večnou životnou pravdou.
No tiež si myslím, že diagnóza „zlomenésrdce“ nie je neliečiteľná. Hlavne zo zásady si hlavne my, baby, radi privymýšľameproblémy, ktoré neexistujú, aj keď to nie je také zlé ako sa to človeku zdá. Životpredsa nie je len čierny a biely, existujú aj tie farby medzi tým. Len toby človek potreboval zhodiť to rúško sebaľútosti, ktoré je však príliš príjemnéna to, aby sa ho človek zbavil. Však komu nelichotí, keď mu iní hovoria: „Tymoje chúďatko“ alebo „Máš to ťažké“...?
Na život sa treba pozerať z tej pozitívnejšejstránky a tak človek nájde šťastie aj v úplných maličkostiach, akonapríklad, že vonku svieti slnko, že má ruky a nohy, vie písať a čítaťa že nepatrí k tým ľuďom, ktorý si musia často aj podradnou prácouzarábať na každodenný chlieb...