Jeveľa kníh, ktoré človeka zaujmú. Jednou z nich bola pre mňa kniha odVictora Huga, pre mňa povinné čítanie, Chrám Matky Božej v Paríži.
V tejtoknihe ma zaujali hlavne charaktery postáv a tá harmónia kontrastu, ktorázodpovedá obdobiu, kedy bola táto kniha napísaná, romantizmu. Každá osoba malav sebe kontrasty.
Postava,ktorá ma asi najviac zaujala bola Esmeralda, asi 16-ročné dievča, ktorévyrastalo medzi cigánmi a tak ju aj za cigánku pokladali. Bola krásna,svojou krásou ohúrila veľa ľudí, hlavne mužského pokolenia, tak ako aj svojimtancom a rôznymi šibalskými kúskami svojej kozičky Džaj-džaj, ktoré veľaľudí pokladalo za kúsky diablove. No viac ako jej krása, či šikovnosť jejkozičky a jej tanec (hoci ten tanec by som fakt chcela vidieť, určite bysom sa od nej veľa naučila...) ma zaujala jej láska k Phoebovi, kapitánovikráľovského vojska. Ten si jej srdce získal, keď ju raz zachráni pred únosom.
Jejláska ma ohúrila hlavne v tom momente, keď povedala Phoebovi, že mu budemilenkou, pokiaľ sa mu bude páčiť a keď svoju krásu stratí, tak, že mubude tou najoddanejšou, najposlednejšou slúžkou, len aby sa mohla naňhopozerať.
Prekvapiloma, ako prežívala tie svoje ťažké chvíle, nikdy neprestala Phoebovi dôverovať,milovala ho až na smrť, radšej by zomrela, ako by ho mala zradiť...
Esmeraldabola asi o rok staršia ako ja, možno ani to nie, je síce pravda, že žilav inej dobe, kedy dospievanie bolo rýchlejšie, ale ešte stále bola dieťaa čo všetko si musela vytrpieť a hlavne ako dobre to zvládala...
Zaujaloma jej dobré srdce, jej ochota pomôcť, pomáhala, kde len mohla. ZachránilaPierra Gringoira, keď mu hrozila smrť, zobrala si ho za manžela na „štyriroky“, zachránila Quasimoda pred smädom, hoci aj on sa podieľal na jej únose,dala mu napiť vody, keď sa mu všetci vysmievali, išla proti prúdu, aj keď ju tomohlo stáť život....
Esmeraldabola osoba z ktorej by som si rada vzala príklad, pomáhať tam, kde je totreba, vedieť pomôcť práve tým ľuďom, ktorým nikto iný nepomôže, ľuďom, ktorýchkaždý odsudzuje, ktorí sú na pokraji spoločnosti.
Niekoľkokrát som sa o takéto niečo pokúsila...
Raz, na začiatkuminulého školského roka, som sa začala baviť s jedným chalanom, ktoréhovšetci odstrkovali. Našli sme si spoločné témy na rozhovor, rozprávala som síceskoro stále ja, ale na druhej strane som ho počula povedať za jeden deň viactoho, ako stihli iní ľudia za celý školský rok...
Bolasom rada, že ma odprevádzal na zástavku,každý deň sme kecali najmenej pol hodiny, stáli sme a kecali, bolo topríjemné...
Ažraz, začala som mu dôverovať a myslela som si, že by mal vedieťo jednej udalosti z môjho života, ktorá ma veľmizmenila...Odhodlávala som sa na to dlhší čas, bála som sa jeho reakcie, bálasom sa, že sa pri tom rozplačem...
Povedalasom mu to. Ani som sa nerozplakala a aj jeho reakcia bola v pohode,ale niečo sa zmenilo. Cítila som sa akosi odhalená, akoby vedel to, čo som muv živote povedať nemala. Začala som spätkovať...
Ešteviac to umocnilo to, že ma kamarátka podpichla vetou: „A čo TVOJ ***?“ (menotoho chalana, nazvime ho ZYX). A na koniec to dorazila poznámka jednéhoiného chalana (nazvime ho PQR), že ma s ním videl a ja som mu na tonevedela jednoducho odvrknúť, že to bol iba spolužiak, nič viac...
A právetouto poznámkou a následným podpichovaním si chalan PQR získal moje srdce,zistila som, že mi na ňom priveľmi záleží a tak som s chalanom ZYX čonajviac obmedzila kontakt, stal sa mi nepríjemným, utekala som pred ním,stratila som kamaráta svojou hlúposťou a nedokážem k nemu dodneszískať naspäť dôveru, je mi nepríjemný, chcela som mu pomôcť dostať sa dokolektívu, no nepodarilo sa mi to, príliš skoro som stratila záujem...Prílišskoro som sa začala zaujímať radšej o chalana, ktorý bol v kolektíveobľúbený, ...
Zachovalasom sa ako všetci ostatní, no to nie je mojim ospravedlním. Ľudia ma pokladajúza dobrú dušičku a pritom po tomto, čo som urobila, mám ešte väčší pocit,že si tento titul nezaslúžim....
Týmtosa mu chcem ospravedlniť, aj keď viem, že si tento blog asi v životeneprečíta...
Prepáčmi, prosím...
