No ako deti rastú, čímďalej tým menej sú od rodičov závislé, (alebo si to aspoň myslia) čím ďalej týmviac chcú byť nezávislé a voľné. Najväčšmi sa tieto túžby prejaviav puberte. Začnú im blbnúť hormóny, sú náladové, všetko im lezie na nervy,chcú mať od všetkého a všetkých pokoj. Chcú byť samé, no vyhľadávajúspoločnosť, lebo ju potrebujú. Majú svoje záujmy, na ktorých im mnohokrátzáleží viac ako na škole. K tomu sa pridávajú prvé ozajstné lásky, možnoi prvé randenie, celý svet, hlavne dievčat, sa točí okolo milovaného idolu,okolo toho, čo povedal, alebo naopak nepovedal. Hlava lieta v oblakoch.Kto vtedy pomyslí na učenie, alebo na to, že má doma pomôcť?
K tomu sa pripojarodičia, ktorí stále len „otravujú“ s tým, že treba doma pomáhať, treba saučiť. Nechcú svojim ratolestiam v puberte dovoliť, čo ony chcú, nedovoliaim prichádzať domov neskoro, nechcú im dovoliť na nejakú akciu ísť, po ktorejtak túžia, nechcú im dovoliť veci, čo ostatným spolužiakom už dávno dovolili...Stále sa deti (puberťáci) s rodičmi hádajú, stále sú s nimi „na nože“.Puberťák reaguje podráždene a rodičia spätne naňho tiež (alebo je tonaopak?) ...
No zoberme to ajz tej druhej strany, zo strany rodičov. Určite si uvedomujú, že ich dieťaje v problémovom období (no niekedy na to zabúdajú) a podľa možnostísa to snažia zvládnuť, niektorí lepšie, niektorí menej. Dospeláci by mali byťhormonálne vyváženejší a niekedy neberú problémy svojich detí dostatočnevážne. Majú iné problémy, hlavu plnú práce a s ňou spojené problémy,možno aj nejaká tá nesúhra duší medzi partnermi, nedostatok peňazí. Dospelácimajú viacej problémov i zodpovednosti Veľmi častým javom je to, že rodičiachodia domov neskoro a aj keď už prídu, tak sa svojim deťom nevenujú, súna to príliš vyčerpaní. Nemajú na ne čas. Málo s nimi komunikujú, málo sazaujímajú o ich problémy, nevedia počúvať, čo ich vlastné dieťa trápi.Stále je niečo dôležitejšie, urgentnejšie, až to deti prestane baviť – doprosovaťsa, či im zvýšil čas.
A právekomunikácia je tým hlavným tŕňom v oku. Keby si rodičia našli čas na rozhovors dieťaťom, keby ho vedeli počúvať, aj vtedy, keď rozpráva zdanlivo bežnézážitky. Dieťa veľmi rýchlo vycíti, či ho rodičia počúvajú, alebo nie. Nokomunikáciu treba rozvíjať od útleho detstva, aby sa necítilo vypočúvané. Jepotrebné, aby sa rodičia uvedomili to, že ich puberťák chce byť užs nimi rovnocenným, chce aby jehonázory boli rešpektované, nechce byť už brané ako dieťa.
Ďalšou dôležitouzložkou vzťahu je dôvera. Rodičia by nemali svoje deti klamať a aby ichviedli k pravdovravnosti. A týmk tomu, aby oni mohli im dôverovať a naopak. Je dôležité, aby detivedeli, že môžu prísť za svojimi rodičmi hocikedy, keď im je niečo nejasné,hocikedy, keď majú problém, že sa na nich môžu obrátiť aj ohľadom niektorýchtabu otázok. Je dobré, ak dieťa nemusí svoje známky zatĺkať zo strachuz bitky, či vynadania. Väčšina správnych študentov si aj tak uvedomuje, žezlé známky treba vylepšiť. A možno ešte jedna vec, ak sa dieťas niečím zdôverí rodičovi, nechce, aby to hneď vedela celá rodinaa známi...
Deti často kritizujúsvojich rodičov a vravia si, že oni nikdy taký nebudú, ale kto vie. Byťrodičom je veľmi ťažké, je to práca na plný úväzok, lebo nie je to leno vzťahu k deťom, je to aj o vzťahu k partnerovi, treba maťi upratané, vedieť zvládať aj prácu v robote a aj keď je rodičunavený musí sa vedieť usmievať a počúvať. Verte tomu, že aj keď Vásniekedy rodičia zanedbávajú, nerobia to naschvál. Keď na Vás zakričia,jednoducho majú už plné nervy všetkého a Vy ste možno ani nič neurobili,boli len tá posledná kvapka a pohár už musel pretiecť. Keď sa to staneVám, čakáte od druhých pochopenie, čakáte od nich odpustenie, no od ostatnýchčakáte stopercentný výkon. Trebapochopiť, že aj rodičia sú len ľudia, nie sú bezchybní, no sú to Vaši rodičiaa napriek všetkému, čo Vám povedia, Vás majú radi, lebo ste ich...